O režime v liečebni
Aký si tam mal režim?
Plný a nikdy som nemal čas. Pred šiestou sme sa už budili, potom sme mali rozcvičku a potom sme museli upratovať naše pracovné rajóny, či to bola nejaká izba, alebo chodba. Potom nám ich hlavná sestra obodovala. Bol to stres a museli sme byť veľmi dôslední. Poriadok a disciplína tam boli najdôležitejšie. Potom sme mali raňajky, komunitné stretnutia s ostatnými a personálom.
Druhá časť rozhovoru:
Mal si potrebu vzdorovať?
Nie, snažil som sa, aby ostatní videli, že som v pohode. Nechcel som, aby ma hneď na prvú spoznali. Samozrejme sa to prelomilo a niekto dal do éteru a chalani zistili, že kto som. Bolo to pre mňa hrozne iné, no postupne som si zvykol.
Písal si si tam denník?
Áno, mali sme to tam povinné. Písali sme si ich s tým, že nám to psychologičky kontrolovali a potom to s nami riešili. Ten denník bol veľmi nápomocný a mám ho doteraz.
Mohol si fajčiť?
Nikotín bola jediná vec, ktorá bola povolená. Kofeín bol zakázaný, aj čaje a dokonca aj hroznové nápoje. Ja som sa veľmi pokúšal prestať fajčiť, ale zatiaľ sa mi to nepodarilo.
Koľko ľudí vás spolu bolo na izbe?
Boli sme štyria. Dvaja chalani tam boli súdne a jeden dobrovoľne. Boli približne v mojej vekovej kategórii. Doteraz sme spolu v kontakte. Je to to najlepšie, čo môžu ľudia urobiť, keď odtiaľ vyjdu, závislák závisláka najlepšie pozná.
Čo ťa tam v pozitívnom zmysle prekvapilo?
Hlavne to, aký som odtiaľ vyšiel. Čo ma tam naučili, aké som dostal zrkadlo. Personál bol skvelý, veľmi svedomito všetko sledovali.
Máš odtiaľ aj nejakú negatívnu skúsenosť?
Áno, jeden pán tam zomrel, pretože to nezvládol. Boli tam samozrejme aj konflikty a niektorých ľudí museli disciplinárne vylúčiť, keď porušili tú abstinenciu a prepašovali si tam alkohol. Veľmi často nám tam námatkovo robili testy.
Pokračovanie rozhovoru na druhej strane →
