Ako informoval internetový portál iDNES.cz, pred vstupom do hľadiska si mohli smútiaci zaspomínať na Vinklářa prostredníctvom fotografií z inscenácií, v ktorých účinkoval. Popri nich sa nachádzali aj kondolencie od českého premiéra Mirka Topolánka a ministra kultúry Václava Jehličku. "Každý človek je neopakovateľným originálom, po jeho odchode z tohto sveta zostáva prázdne miesto, ktoré je o to prázdnejšie, o koľko bližšie nám bol ten, ktorý odišiel. Odchod umelca však býva iný. Vo svojom diele žije ďalej a jeho umelecký obraz je akousi štafetou, ktorá sa odovzdáva ďalším generáciám," uviedol Jehlička, ktorý sa na smútočnom obrade zúčastnil osobne.
Poslednú rozlúčku s Vinklářom otvoril riaditeľ Národného divadla Ondřej Černý. Po ňom vystúpila herečka Iva Janžurová, ktorá vyzdvihla Vinklářovu posadnutosť divadlom. "Šetriť sa nevedel, divadlo bolo jeho životnou láskou. Budeš tu veľmi chýbať, Pepíčku," dodala dojatá Janžurová. Vo svojom prejave spomenula aj Vinklářovu minulosť spájanú s komunistickým režimom a pripomenula, že sa naskytla príležitosť odpustiť mu.
So smútočným prejavom vystúpila aj herečka a Vinklářova priateľka Jiřina Bohdalová. "Lúčiť sa s kamarátom je ťažké. Pepík bol herec od Pánaboha, vždy odviedol perfektnú prácu. Vďaka za dlhoročné priateľstvo," povedala. Smútočný obrad ukončil šéf činohry Národného divadla Michal Dočekal slovami: "Odišiel nielen herec, ale aj učiteľ. Učil divadlo najťažším spôsobom - vlastným príkladom. Za žiakov tejto školy chcem s láskou dodať: Veľmi pekne ďakujeme. Česť vašej pamiatke."
Rozlúčka s Josefom Vinklářom sa začala o trinástej hodine. Na poslednú cestu ho odprevadila čestná stráž, ktorá sa vymenila spolu trinásťkrát. Po zatiahnutí opony sa ozval veľký potlesk a rakvu s hercovým telom niesli po ceste, ktorú lemovali rečníci i herci ako Miroslav Donutil, Vlastimil Harapes, Václav Postránecký a mnohí ďalší.
Ľudia, najmä staršia generácia, si prišli uctiť Vinklářovu pamiatku už viac ako hodinu pred oficiálnym programom. Okrem verejne známych ľudí pricestovali aj Jaroslav Těhník a Josef Šulc z Libune, z obce neďaleko Vinklářovho rodiska. "Robil som u neho na chalupe a hrávali sme spolu karty. Bol to jeden z najlepších kamarátov, dobrý spoločník. Nikdy sa nechválil a bol férový," uviedol. Posledné dva roky sa s ním stretávali len sporadicky, ale nikdy na nich vraj nezabudol.
