Pred 50 rokmi zomrel básnik a prozaik Ivan Krasko

Na ČVUT v Prahe Krasko vyštudoval chemické inžinierstvo. Tam sa zapojil do činnosti spolku Detvan a národne uvedomelej slovenskej inteligencie, zoskupenej okolo časopisu Hlas, ktorá vyžadovala mravnú obrodu slovenskej spoločnosti, aktivizáciu politického, hospodárskeho a kultúrneho života.

Po vojne sa koncom roku 1918 prihlásil do štátnych služieb vzniknutej ČSR, stal sa poslancom, neskôr senátorom. Písal aj pod pseudonymom Janko Cigáň. Svojimi dvoma básnickými zbierkami utvoril novú etapu v slovenskej novodobej lyrike. Vo svojich veršoch reagoval na sociálny a národnostný útlak. Uverejňoval ich v Slovenských pohľadoch. Jeho verše sa zakladajú na osobnom zážitku a venuje sa v nich problematike sociálnej nespravodlivosti, pomaďarčovania a zotročovania slovenského národa, pasivity mladej generácie. Vyjadruje v nich tiež svoj osobný smútok, pričom zo sklamaní neviní len ženu, ale aj chladnú neosobnú spoločnosť. Na jeho tvorbu mali veľký vplyv hlavne francúzski symbolisti, ktorí sa v tom čase presadili v Európe.

Zaujal už prvou básnickou zbierkou Nox et solitudo. Jeho filozofické verše i intímna lyrika vyvrcholili v zbierke: Verše, v ktorej vyjadril pocity ľudskej osamelosti, vyhnanstva, ale aj vieru v príchod národnej slobody. Jeho poéziu preložili do viacerých jazykov. Je aj autorom próz: Naši, Svadba, Almužna a novely: List mŕtvemu. Jeho poéziu preložili do viacerých jazykov. On sám prekladal z tvorby rumunského básnika Eminesca a z nemeckej literatúry. Zomrel 3. marca 1958 v Bratislave, pochovaný je v Lukovištiach.